ULURU

KATA TJUTA

Zloženie tretieho turnusu bolo poväčšine dievčenské. Spolu so sprievodcom Simonom   sme sa cítili ako v dievčenskej škole. Decká, vidiac úžasné hviezdne nebo počas prechádzajúcich nocí, sa rozhodli opustiť stany a spať vo swagoch pod holým nebom. Prvú polovicu noci si užili miliardy hviezd. Okolo pol jednej udreli hromy a blesky rovno nad ich hlavami a mohli sme natočiť holywoodsky trhák: "Panika v dievčenskej škole". Celé to trvalo dve minuty a boli naspäť v stanoch. Samozrejme nezapršalo. Ráno sme vstali a pokračovali v ceste.  

Miestna púšť je krásne červená a v porovnaní s africkými alebo ázijskými púšťami aj oveľa viac zarastená zeleňou.  Minuli sme Mount Conner. Na miestne pomery nezaujímavý geologický útvar. 

Sem tam sme stretli austrálske Road Trainy. Tri alebo štyri návesy v deväťdesiat kilometrovej rýchlosti urobia z bežného kamiónu dokonalé baranidlo. Oceľový rám slúži ako zhŕňač klokanov.

 Cieľom našej cesty boli skalné formacie KATA TJUTA. Z výhliadkovej plošiny vyzerali ako namaľované.

Celá skupina okrem mňa vyrazila na troj hodinovú túru pomedzi skaly. Ja som si šetril koleno a chcel som byť konečne v prírode sám len s foťákom. 

Pochodili čo sa dalo. Pre mňa bolo dôležité, že vyplašili klokana a ten prešiel cez hrebeň na druhú stranu skál. Tam som sedel ja a čakal na životnú fotku.

Bol som otočený chrbtom k hrebeňu. Obzrel som sa cez plece a už tam sedel. Chvíľu sme sa na seba pozerali a potom začal skákať rovno po hrebeni. Tie najlepšie ponúknem, keď ich spracujem.

O pol kilometra ďalej som zbadal v tráve snoriacu dvoj metrovú goanu. Je to pôvodný alfa predátor.

Vôbec si ma nevšímala a bol som jej za to vďačný. Dva metre pôsobili naozaj impozantne. Niet pochýb, kto z  nás by vyhral teoretický súboj. Zajtra napíšem o ULURU.

DEVILS MARBLES

Hlbšie vo vnútrozemí sme narazili na geologickú formáciu zvanú v domorodom jazyku  Karlu Karlu.

Po našom sú to diablove mramory. Ako vznikli je názorne vysvetlené na priloženom obrázku.

My sme sa zdržali asi hodinu. Bolo 42 stupňov v tieni, ktorý nie a nie nájsť a dokonale sme si užili slnka. Liali sme do seba jednu fľašu vody za druhou. Ešte že sú všetky zdroje vody v Austrálii pitné a mohli sme si fľaše doplniť. Naše skúsenosti z trópov alebo subtrópov v Afrike a v Azií nám radili pristupovať ku každému zdroju vody ako ku zdroju nákazy. Tu sme sa ale mohli presvedčiť, že miestne vodárenské spoločnosti fungujú ako švajčiarske hodiny. Pil som vodu z hrdzavého kohútika, ktorý bol hneď vedľa stojana na benzínovej pumpe, Pil som vodu z hadice na zavlažovanie a pil som vodu aj zo sprchy na pláži a neposral som sa. Podstane lepšie sa ale pilo pivo v Daly Vaters pube, ktorý je neďaleko. Trochu to ale kazila cena, ktorá bola okolo 8 austrálskych dolárov. Musia ho totiž dovážať tisíc kilometrov.

 Veronika medzi mlynskými kameňmi

 To som nebol ja, to sa urobilo samo.

NP NITMILUK

Pokračujeme viac na juh. Hlbšie do červeného centra kontinentu. Zastavili sme sa v tomto národnom parku, ktorý je pre wildlife fotografa čarovným miestom. Nie preto, že by tam bolo veľa zveri okamžite na fotenie ale preto, že sa tu stretávajú dva veľké systémy. Tropický dažďový a suchý púštny. Sezónne sem prichádzajú druhy z oboch tak rozdielnych svetov a poskytujú tak možnosť na jednom mieste vidieť neuveriteľné kombinácie živočíchov. Drahokamom celého parku je úžina rieky Catherine. Hlboko do skaly zarezaná rieka je v úžine na úrovni hladiny prístupná len loďou. Tú som využil ja a Veronika s ostatnými mladými vybehla na vrchol lookoutu. Odtiaľ sa mohli rozhliadnuť po krajine.

Celá cesta bola dlhá asi 16 kilometrov a rozdelená na dva úseky plavby. Medzi nimi sme vybehli pešo pozrieť nástenné maľby domorodcov.

Z paluby lode sme zazreli miestneho kormorána a asi dvoj metrového krokodíla. Hniezda miestnych lastovičiek vyzerajú viac sofistikovane ako tie naše.

Beštia pekne zapózovala

Na miestach, kde boli pereje sa niektorí blázni aj okúpali v domnení, že krokodíl nevie prejsť po skalách. Zabudli na kolísanie hladín v období dažďov, ktorá práve prebieha. Zdalo sa mi , že niektorí hovoria nemecky. Pochopil som prečo sú výstražné tabule aj v nemčine, Asi majú miestni rovnaé skúsenosti s nemcami ako my s čechmi v Tatrách.

Nakoniec sme hupli do bárky a šťastne všetci doplávali do cieľa

MERRY CHRISTMAS

Srdečný pozdrav od protinožcov

 Veselé Vianoce, veľa zdravia a štastia prajú všetkým.

Orolínovci                   

KAKADU NP

Okolo poludnia sme prišli na East Aligator River. Rieku objavil nejaký američan a preto , že nemal poňatia o rozdieloch medzi aligátormi a krokodýlmi pomenoval ju tak trochu americky. Vôbec mu neprekážalo, že v nej aligátori nežijú. Za to krokodýlov je tam dosť.

 Dajú sa nájsť ozaj pekné kúsky

Sprievodca sa rozhodol, že sa naobedujeme na brehu tejto rieky hneď nad brodom. Bolo to šťastné rozhodnutie, lebo sme mali šancu zažiť naše najväčšie dobrodružstvo dňa. Nebolo však s krokodýlom ale s muchami. Bolo ich tam také množstvo, že nám liezlo naraz 20 múch do očí, uší, nosa a aj do úst spolu s obedom. V jednej ruke sme mali tanier, v druhej vydličku a nemali sme čím odháňať muchy. Poučení krízovým vývojom sme na druhý deň kúpili za 5 dolárov sieťky na hlavy. Od tej chvíle sme muchu nevideli. Počas obeda sa nejaký šialenec úspešne pokúsil prebrodiť rieku. Keď sa pozriete na krokodýla hore, je jasné že by mu tu plechovku otvoril ako otvsrákom na konzervy. Ukazovateľ hĺbky vody ho k tomu však opravňoval. Keď je vidieť modrý pás, tak sa brodiť dá.

Po obede sme pokračovali do Ubirru. Lokalita je svetoznáma pravekými skalnými kresbami aborigincov. O druhej poobede príde k bráne miestny domorodec a otvorí ju do západu slnka. Všetci návštevníci musia do vtedy areál opustiť.  Bez váhania ju zamkne a oneskorenec musí čakať do rána alebo prepilvať mrežu.  

Ku skalám sme šli otvoreným savanovým lesom. Všade prítomné valabie si nás obzerali rovnako ako tisíce iných turistov pred nami. Nechápali prečo sa chodíme pozerať na tie šutre.

Tridsať pať stupňov v tieni a takmer stopercentná relatívna vlhkosť vzduchu. To boli podmienky, pri ktorých sme horko plakali stúpajúc na najvyšší bod tracku. Jeden z jedenástich druhov papagájov Kakadu si však z toho veľa nerobil. Práve si vyšparoval malíčkom zo "zubov"  nejakého turistu.

Pomaly začali z trávy vyrastať kopy kameňov a ako sme pokračovali ďalej už sa pred nami týčila prvá skalná galéria

a aj prvá kresba - tasmánsky tiger

Sprievodca Kely nám vysvetloval pôvod kresieb a okolnosti za akých vznikli. Môže si to dovoliť, lebo sám patrí do tej doby. Akoby včera prišiel z Vúdstoku. 

Kresby sa týkali všetkých oblastí života. Histórie, náboženstva, oslavám a ceremóniam, medicíne, výchove a vzdelávaniu mladých členov kmeňa, lovu a zberu, Sú tam nakreslené napr. aj kuchárske recepty 

Zvieratá majú vykreslenú vnútornú stvabu tela. Je to návod ako zabiť zviera aby čo najmenj trpelo a ako ho potom rozobrať aby nedošlo k poškodeniu najlepšieho mäska a k prípadnému znečisteniu mäsa močom alebo výkalmi zabitého zvieraťa.

Toto je Pocta žene. Niečo ako naša Vestonická venuša Podľa veľkosti jednotlivých častí tela si dokážete predstaviť, ktorú časť ženského tela si ctil domorodý umelec najviac. Hlava to určite nebola.

 

Hore je vykreslené celé menu nejakej slávnej hostiny. Asi sa z nej všetci dos...., keď si to potrebujú pamätať až do dnes. 

Jeho veličenstvo KAKATOO

Pred záverečným výstupom nás pozdravil domáci pán ako sa sluší a patrí.

 Pomaly sme stúpali a krajina sa pred nami otvárala

Výhľad do ďaleka, na horizonte zúriace tropické búrky a neskutočná zelená len týždeň starej trávy boli určite highlightom dnešného dňa.

K tomuto výhľadu sa ešte raz vrátim v nejakom ďalšom blogu.